Back to original statement

Kus Schrei 27 je veľmi násilný v psychologickom zmysle. Keď je človek príliš dlho v izolácii, mimo spoločnosti, s falošnými sľubmi o prepustení, ktoré mu neustále dávajú, aby ho zmiatli, začína pociťovať samovražedné popudy, ktoré sú postupne také silné, že môže celý deň stráviť hľadaním spôsobu ako si vziať život – drôtom, strunou, čímkoľvek.

Ale mučitelia tvrdia a úprimne tomu veria, že samovražda je spôsob týrania AUTORÍT tým, že uniknete osudu, aby ste sa stali obeťou, a to je potupa pre vládu. Je to kacírske.

“Osud horší ako smrť” môžeme pozorovať v táboroch smrti pre vlastizradcov v Grécku, v táboroch v Dachau, ktoré inštitucionalizovali väzňov predtým než inštitucionalizovali Židov, na ostrove Makronisos a v El Ntampe (El Daba), ktoré boli navrhnuté pre najväčších kriminálnikov. Nikdy sa nahlas nehovorilo o strašných plavbách na lodiach, ktoré prevážali trestancov z ich domovov na ostrovy utrpenia, kde sú trestanci s úplavicou celé hodiny natlačení jeden na druhého. Nikdy sa nahlas nehovorilo o veľkom týraní na púštnych ostrovoch, kde sa horúce slnko používalo na mučenie cez deň a studený mesiac v noci.

Veľmi to pripomína situáciu mexických utečencov do Ameriky, ktorých mal (zlí) kojoti – ktorí si zobrali ich peniaze, za to že ich dostanú na lepšie miesto, ale málo im záleží na tom, čo sa s nimi stane – nútia absolvovať pochody smrti. Nie, človek, ktorý nezažil tieto muky NEVIE, aké to je. Píšem tieto veci, pretože som zažila muky, aj keď trochu iné, ale predsa len v mnohom podobné. Toto vyhlásenie by som mohla podpísať krvou.

Áno, my, ktorí môžeme hovoriť, musíme hovoriť za tých, ktorí sú traumatizovaní natoľko, že už samotná zmienka o týraní im spôsobuje záchvaty, nočné mory a dávenie, a nápory hrôzy je u nich možné spustiť tak ľahko, že väčšinou ani nie sú schopní bývať na jednom poschodí s rodinami, ku ktorým sa vrátili, AK sa vôbec vrátili, pretože sú mentálne aj fyzicky celkom rozvrátení. SAMOZREJME, že dostali rakovinu, SAMOZREJME, že po tom všetkom trpia nevyliečiteľnými chorobami.

NEEXISTUJE ROZDIEL MEDZI MYSĽOU A TELOM. PREČO ĽUDIA NAĎALEJ ZOTRVÁVAJÚ VO VIERE V TAKÝ NEZMYSEL? PREČO SVET PRE SVOJE PREŽITIE POTREBUJE LIEKY NA UTÍŠENIE BOLESTI? NIE SÚ LEN PRE TELO. AKÉ MNOŽSTVO TRAUMATIZUJÚCEJ PAMÄTE DOKÁŽE MOZOG POJAŤ BEZ TOHO, ABY EXPLÓDOVAL?

A chudáci za to idú do väzenia. Paródia. Výsmech z ľudstva.

Existuje naivná predstava, že vytvoriť na túto tému film, ktorý nie je dokumentárny, je “umelecká aproximácia” omnoho väčšej bolesti. NAOZAJ? TEN, KTO SI TRÚFA NAPÍSAŤ TÚTO ESEJ POZNÁ HISTÓRIU SKLADATEĽA, KTORÝ SKOMPONOVAL VÝCHODISKOVÚ ČASŤ TOHTO (FILMOVÉHO) DIELA. Nehovorím za pána, ktorý držal kameru, za osobu s nekonečnou schopnosťou empatie, ktorej život je naplnený nekonečnou traumou. Ak som nenapísala vysvetlivky k svojmu životu, je to preto, lebo do toho nikomu nič nie je. Ak vykrikujem otázky späť do tváre vyšetrovateľa, je to preto, lebo na jeho otázky neexistujú odpovede a on aj ja sme si toho vedomí, a konflikt môže pokračovať dovtedy, kým sa nedostavia mdloby alebo smrť. Extrémne situácie spôsobujú extrémne fyzické prejavy: mrazenie, zadrhávanie, záchvaty, rituály obsesívneho správania, kreatívne rituály, ktoré, podobne ako celkové obsesívne správanie, pomáhajú väzňovi zostať nažive, aj keby to bol len každodenný dialóg s pavúkom v cele.

Diamanda Galás, 27. júl 2012

Diamanda Galás, napísané 25. augusta 2012 pre vystúpenie v Purcell Room v Southbank Centre v Londýne po projekcii Schrei 27 3. augusta 2012.

Back to original essay

V roku 1994 som bola požiadaná rozhlasovou stanicou American New Radio, aby som skomponovala kus o blázinci. American New Radio sa nachádza na Staten Islande blízko Willowbrookskeho ústavu, hoci sa mu hovorilo Willowbrookská škola. Bol zatvorený po škandalóznom odhalení Staten Islandu, vďaka ktorému sa krik Roberta Kennedyho o “hadej jame” ukázal ako opodstatnený, a ktorý bol neskôr predmetom niekoľkých “odhalení” Geralda Riveru v štátnej televízii. Inštitúcia bola oficiálne otvorená v roku 1930 a zatvorená až v roku 1987.
V 50. rokoch 20. storočia, ale aj predtým, lekári všeobecne odporúčali, aby boli mentálne chorí (vyberte si vlastnú definíciu) umiestňovaní v ústavoch, ktoré by im “pomohli” zapojiť sa do normálneho života.
Ich normálny život pozostával zo žrania z podlahy pokrytej výkalmi, zo spánku bez oblečenia na toaletách, zo znásilňovania personálom a infikovania hepatitídou C, pretože to boli vyradení ľudia určení na výskum. Po štvormesačnom povinnom odlúčení, sa rodinné návštevy mohli vykonávať v rozsahu od jednej návštevy týždenne, po jednu návštevu za päť rokov.
Celé osadenstvo malo hepatitídu A, ktorá bola s každým pacientom zazmluvnená týždeň po jeho príchode. Miesto, ktoré som videla na videozáznamoch, pripomína Leros, ostrov na východe Grécka, ktorý sa využíval ako väzenský tábor. Leros zamestnával bývalých strážcov tábora, ktorí, aj keď mali dobré úmysly, chýbalo im odborné školenie, a dobrovoľníkov ako zdravotné sestry. Dobrovoľníci boli zdesení a niekedy tam bol len jeden lekár na takmer 4000 ľudí. Mnohí z pacientov nemali oblečenie a mnohí sa pohybovali celkom nahí bez ohľadu na teplotu, niekedy chodili štvornožky ako šimpanzy. Prichádzali s náramkami na rukách a v reťaziach a ihneď po príchode im holili hlavy.

Každý “pacient,” ktorý nebol blázon, sa stal bláznom veľmi rýchlo.

Grécko malo enormne skorumpovaný zdravotný systém a väzenské tábory El Daba (1944), Makronisos (Diablov ostrov 1946), Yaros a Trikeri (1947 – 58) spolu s ďalšími, boli mnoho rokov obývané lekármi dozerajúcimi na vypočúvanie dezertérov, takých ako veľký Iannis Ritsos, ktorý bol v týchto táboroch opakovane väznený, až kým po prepustení nepodľahol rakovine.

Tieto tábory boli podporované Amerikou a Britániou, pretože prebiehajúca vzbura mohla prekaziť ich plány s Jorgosom Papadopoulom, agentom CIA a nacistickým kolaborantom, ktorý stál na čele gréckej junty.
Grécko nedávno otvorilo tridsať ďalších azylových/väzenských táborov pre povstalcov, emigrantov aktívnych v čomkoľvek, čo sa mu nepáči, alebo o ktorých sa tak len domnieva.
Podľa mnohých zdrojov sa z toho stáva veľký ústav. Zaváňa to rozvíjajúcou sa juntou. A veľkou korupciou zo strany bohatých a vlády, ktorá spôsobila gigantický štátny dlh vedúci k juntám.
Časopis Mediterranean Quarterly v recenzii o nebezpečných občanoch napísal článok s názvom Grécka ľavica a teror štátu vynikajúceho profesora Neniho Panourgiu, v ktorom sa hovorí: “Väzenský tábor El Daba bol založený koncom roka 1944 Britmi v zápale boja o Atény pre nie menej ako 12 000 Grékov podozrivých z podpory ľavice (vrátane detí). A široká podpora schválená Harrym Trumanom od roku 1947 pomáhala vytvoriť štruktúru a vybavenie koncentračných táborov a kontrolu komunizmu.”
“Najväčšia z ostrovných väzníc Makronisos na vrchole svojich síl držala vo svojich piatich oddelených táboroch 10 500 ľudí.”
Na svete existuje veľa ďalších podobných amerických táborov vystupujúcich napríklad ako umelecké kolónie alebo hosťovské domy pre vládnych úradníkov. Som presvedčená, že mnohé z nich sú zásterky pre “dešifrovacie” alebo “výsluchové” centrá.
Do jednej takej kolónie v Toskánsku, s názvom Civitella Ranieri, ktorú grófi z rodu Ranieri veľkoryso prenajímali americkej organizácii, som bola pozvaná. Ešte som nestačila dokončiť svoju prácu, keď som uvidela vyhýbavý pohľad veľvyslanca z Washingtonu, ktorý teraz túto kolóniu spravuje, a cítila som, že došlo k nejakej veľkej zmene. Nechcel sa so mnou stretnúť, ani byť so mnou sám, čo bolo sympatické, ale čudné.
Mal úlisné opatrnícke správanie špióna v dome rozkoší, ktoré sa mi protiví.
Čoskoro som sa naozaj utvrdila vo svojich podozreniach. Umelci z kolónie boli ubytovaní v strašných izbách bez kúrenia, bola taká veľká zima, že som sa naobliekaná triasla celú noc. Boli tam škorpióny a veľké pavúky a vďaka tomu, že som sa nasťahovala do zvláštnej slnečnej izby s kúrením, ktorú som objavila, keď ju upratovala upratovačka, som sa stretla s riaditeľovým odporom a zhnusením.
Napriek tomu som sa tam nasťahovala a bolo to. Potom mi za trest odobrali ateliér, takže som musela spievať na toaletách, zvlášť Mozarta, pretože tam bola veľká a ťažká ozvena, ktorú zbožňujem. Bola tam dobre vybavená knižnica s knihami pod zámkom, ale využila som ju na prípravu libreta pre Nekropolis.# Zločiny vykonané na umelcoch by bolo ťažké dokázať. No jedna vec je istá – nikto okrem mňa nebojoval za akékoľvek práva. Bolo to, ako keby umelci mali byť šťastní, že tam vôbec môžu byť a ak bolo súčasťou pozvania šikanovanie, tak potom to muselo mať nejaký dôvod.
No ja som tam neprišla bojovať, ale pracovať. Bojujem každý iný deň svojej takzvanej kariéry, takže som bola dosť nahnevaná, že práve toto obdobie by nemalo byť tvorivé.
Obviňovanie.
Nedostatok.
Vojenská strava.
Vagína prechádzajúca sa okolo stola prezlečená za kalmara.
Žila som v Taliansku a poznám talianske jedlá a toto talianske jedlá neboli, toto bola vojenská strava. Utierky na riad namiesto uterákov, umelci dostávali rolku toaletného papiera na základe vyplnenej úradnej žiadanky.
Nevoľnosť, nedovarené jedlo v škatuliach… Dostala som sa ku kľúčom od skladu a ukradla som uteráky a toaletný papier pre všetkých a postavila som sa pred riaditeľa, veľvyslanca z Washingtonu, ktorý nikomu nedovolil hovoriť pri stole svojim rodným jazykom, len anglicky, keďže bol príliš pigro (lenivý) na to, aby sa učil hovoriť taliansky.
“Počúvaj, človeče, možno je toto tvoj ranč, ale ja som slávna, zlato, slávna v Taliansku a môžem ťa dobre dojebať, len pokračuj ďalej.”
Vyhrážal sa, že ma vysťahuje, ale ja som ho poučila, že je len na umelcovi, či sa rozhodne odísť, takže nech si na mňa radšej zvykne. Odišiel do Londýna a neznámych končín.
To bolo dobré.
Keď sa vrátil, vymyslel pravidlo, že v “areáli” nesmú byť žiadni homosexuáli, pretože by mohli byť pre umelcov nebezpeční, boli sme obvinení, že sme znečistili kuchyňu atď, atď.
Ale bolo by to vôbec možné s dvomi Nemcami a dvomi homosexuálmi ubytovanými v mojej časti hradu?
Pozvala som ho tam, ale moju výzvu odmietol prijať.
Späť k Willowbrooku.
Môj dobrý priateľ Carl videl, ako niekto s nožom v ruke znásilnil ženu a keď to povedal riaditeľovi, jeho život bol ohrozený.
Všetci bývalí odsúdenci, ktorých poznám mi rozprávali s ústami s polovicou chýbajúcich zubov, ktoré im vytiahli kvôli finančnému šetreniu vo väzenskom systéme odmietajúcom utrácať svoje príjmy na plombovanie zubov. A tiež o tom, ako tam boli týraní. Niektorí to považovali za smiešne, petože to, čo zažili, bolo omnoho horšie. Týranie bolo aspoň prestávkou medzi hodinami izolácie.
Nie je tajomstvom, že tieto témy sú súčasťou a živnou pôdou mojej práce. Gospelový zbor môjho otca spieval vo väzniciach. Ja som niekoľko rokov vystupovala v psychiatrických liečebniach. Ale tiež som mala veľa rokov, podobne ako mnoho dcér Grékov z Anatólie, zakázané výpravy do vonkajšieho sveta, s výnimkou návštevy školy, takže som si vytvorila svet vnútri domu, kde sa môžem dobre sústrediť a je na mieste hovoriť o mne ako o samotárke, pretože momentálne sa mi tento stav páči. Keď sa musím s niekým stretnúť, tak to urobím, ale vo všeobecnosti sa tomu vyhýbam. Pokúšam sa toto správanie zmeniť, ale je to veľmi ťažké. Takže som doma s Theodorom Roethkeom, Paulom Celanom, Cesarom Vallejom a celým arzenálom básnikov.
Každý spisovateľ, ktorého zbožňujem, sa stáva veľkým a tajným priateľom.
Každý životopis napísaný počas mojej staroby, by sa mohol volať “Štokholm, moja láska.”
Keď som dostala ponuku skomponovať presne 27-minútový kus o blázinci a inštitucionalizácii, odišla som so svojim zvukárom Blaiseom Dupuym do Minnesoty a za niekoľko dní som s využitím spätnej väzby a oneskorovania zvuku skomponovala celé dielo. Súčasťou bol aj spev, ktorý nebol digitálne modulovaný, zvlášť hrdelný spev (multiphonics), ktorý, ako som sa dozvedela, priamo pôsobí na stredné ucho aj bez zosilnenia zvuku. To je jeden z dôvodov, prečo je dielo pre niektorých poslucháčov problematické.
Ďalšie problémy som mala s verziou pre rozhlasové vysielanie, pretože som chcela niekoľko sekcií zdôrazniť 30-sekundovými intervalmi ticha a bola som prekvapená, keď som sa dopočula, že ticho je v rozhlase neprípustné.
To je zaujímavé.
V starých rozhlasových hrách sa využívalo ticho – prečo mi nepovolili 30-sekundové ticho? Dohadovanie s nimi som si užila vo filozofickom zmysle, pretože som samozrejme vedela, že túto bitvu prehrám.
Len pre ozrejmenie, problém nie je v rozhlasovej stanici, ale v súčasnom stave vecí v rozhlase, kde počujeme desať obsiahlych informácií vrátane krátkych piesní v rýchlom časovom slede.
Potom som bola požiadaná, aby som toto dielo uviedla naživo a ja som to urobila v tme. Je náramne ťažké vystupovať s týmto dielom naživo, ale ja som to urobila v Prahe, kde na mňa ľudia z obecenstva neprestajne kričali, pretože tento kus je performancia v tme S tichom, ktoré som navrhla. Práve si vypočuli moju nahrávku s Johnom Paulom Johnsom a boli vážne nahnevaní, že boli podvedení, keď si prišli vypočuť takéto dielo. Režisérom experimentálneho filmu sa to páčilo a strávili sme dlhý čas debatou o produkcii filmu SQUIRM, ktorého soundtrack pracuje so zvukmi zaznamenanými pri usmrcovaní obrovských močiarnych červov elektrinou.
Nenávisť mnohých príslušníkov hudobného sveta voči mne vyplýva z môjho úplného nezáujmu o propagáciu monotematického produktu a o lipnutie na ňom. Mám rada jednorazovky (jednorazové spolupráce), podobne ako John (Paul Jones). Takže, aby som pokračovala, “The Sporting Life” a “Schrei 27” som si fantasticky užila.
Ďalšie prevtelenie tohto diela prišlo s prosbou skvelého baskického kurátora, pána/pani Xabiera Arakistaina, ktorý predstavil jeho kvadrofonickú inštaláciu v tme za zvonku zamknutými dverami na Kanárskych ostrovoch a vo Vitorii v Španielsku.
Potom som videla film “Little Boy” Davida Pepeho. Požiadal ma, aby som pre tento film nahrala nejaké vokály v taliančine a hoci dokumentoval moje vystúpenia, jeho filmy som nikdy nevidela.
Bola som ohromená. Zvuk kamery, zvuk akejkoľvek techniky použitej pri natáčaní tvoril výzamnú súčasť zvukovej stránky filmu. Film bol strašidelný a čistý. Prúd zvuku a obrazu dohromady a ich kontrast, surovosť, boli strašidelné. Videla som, ako predo mnou stojí môj spolupracovník a pýta sa na Schrei a Davide povedal, “Samozrejme! HOVORIL som ti o svojej práci, ale ty si celé roky nič nepozrieš, Diamanda!”
Potom som mu povedala, ako si predstavujem sfilmovanú verziu Schrei 27, čo bol v tom čase sled obrazov, ktoré sa občas vynárajú z úplnej tmy. S časťami ľudského tela izolovanými od ďalších častí, hlasivky ilustrujúce to, čo by mohol byť výkrik, mreže klietky, lebka, atď.
Začal pracovať a po dvoch rokoch som mu začala posielať röntgenové snímky a portugalské video mojich hlasiviek pri fonácii,# a on dal dokopy viac röntgenov od talianskych lekárov a technikov. Na počiatočných fázach začal robiť v Boloni so Salvatorem Bevilacquom. Potom som prišla do jeho ateliéru a nahrali sme moju časť. Mali sme veľmi nízky rozpočet, takže sme mohli vstúpiť len s tým, s čím sa dalo a ničím navyše.
Vytvorila som asi päťdesiat kresieb a chcela som, aby sa správali ako obrázky na hracom automate. Boli to akoby autobiografické kresby z pohľadu týranej osoby a teraz mi pripomínajú skutočnosť, že mnohí uväznení básnici a spisovatelia zanechali nápisy vo svojej cele alebo na toaletnom papieri, ktorý potom ukryli do diery v stene a vzali si ho so sebou pri prepustení, tak ako to urobil Iannis Ritsos.
Práca s Davidom bola zábava. Pochopiteľne sme mali malé nezhody, ale to je tým, že ja som Grékyňa a on Talian a obaja máme svoje vlastné názory na to, ako by sa mali veci robiť. Mám ho veľmi rada a tiež tento druh atmosféry. Pravdepodobne sme vtedy stratili päť rokov zo svojho života, ale kto to počíta.
Chcela by som, aby sme nabudúce spracovali kus Vena Cava, ale pochopiteľne musíme zháňať peniaze a to je veľmi ťažké. Osobne som trochu unavená z nízkych rozpočtov na všetky moje projekty. Človek musí z niečoho žiť. A mnoho tých, čo prezentujú moje diela, na to úplne zabúda.
Ďalej by som sa rada venovala jednej súčasnej básni, ktorú som zhudobnila pre hlas a piano, Muž a žena kráčajú onkologickým oddelením. Báseň napísal Dr. Gottfried Benn, ktorý pracoval ako lekár a súčasne ako súdny patológ.

Muž:
Tu, v tomto rade, sú loná, ktoré sa rozložili,
a v tomto rade sú prsia, ktoré sa rozložili.
Posteľ vedľa smradľavej postele. Po hodine sa striedajú sestry.
Poďte, potichu nadvihnite túto prikrývku.
Pozrite, táto veľká masa a špinavý humus
bol pre človeka pokladom, a
znamenal extázu a domov.
Poďte, teraz sa pozrite na jazvy na tomto prsníku.
Cítite ruženec malých jemných uzlíkov?
Dotknite sa ich, nebojte sa. Telo sa poddáva a je necitlivé.
Tu je jedno, ktoré krváca akoby z tridsiatich tiel.
Nikto nemá toľko krvi.
Z tohto musia
vyrezať dieťa, z jej rakovinového lona.
Nechávajú ich spať. Celý deň, celú noc. – Hovoria
nováčikom: spánok vás tu uzdraví. – Ale v nedeľu
ich zobudíme kvôli návštevám. –
Dostanú trochu výživy. Ich chrbty
sú boľavé. Vidíte muchy. Niekedy
ich sestry umývajú. Tak ako sa utierajú lavice.
Tu rastie hrob nad každou posteľou.
A telo mieri dolu do zeme. Oheň
spaľuje. A miazga môže vytiecť. Zem volá.

Pre oko a ucho je báseň zdanlivo chladná a odťažitá, ale človek, ktorý odmietol opustiť svojich pacientov počas nacistickej okupácie, ktorou bol neskôr označený za “obscénneho, dekadentného spisovateľa,” bol ten istý človek, ktorý cítil zdesenie, pretože ich nemohol zachrániť. Jeho prax ošetrovateľa pacientov zomierajúcich na rakovinu v roku 1920, bez liekov, ktoré vtedy neboli dostupné, len s niečím ako morfín, pravdepodobne pre všetkých, aby necítili bolesť, musela byť utrpením. Ale Benn neprestal pracovať.
Takže jeho chlad nie je namierený proti pacientom, ale proti samému sebe, pretože nemohol urobiť nič pre zlepšenie ich stavu, čo je opísané v posledných troch riadkoch:

Tu rastie hrob nad každou posteľou.
A telo smeruje do zeme. Oheň
spaľuje. A miazga môže vytiecť. Zem volá.

Každý súdny opis mŕtvoly, živého mŕtveho, je Benn vrhajúci sa proti múru. Posteľ prepadávajúca sa do zeme s vyčkávajúcimi červami, škorpiónmi a pavúkmi je posledný výkrik agónie a je dôležité prepísať to do básne.
Pri prvých 50-tich čítaniach sa zdá nemožné báseň uchopiť, ale po ďaších 50-tich sa už objavuje rytmus, ktorý nezjednodušuje text, ale ho iba dáva do iného kontextu.
Nemčina je pre túto báseň vždy najvhodnejšia, keďže, až na niekoľko výnimiek, pôvodnému jazyku sa pri hudobnej interpretácii poézie nič nevyrovná. Opakujúce sa slová ako “zerfallene” (ničota), sú sebaodsúdením, ktoré si osvojili prakticky všetci významní prekladatelia, ktorí si zoberú forenznú báseň a chcú z nej vytvoriť niečo umeleckejšie a univerzálnejšie. Ale utrpenie, o ktorom hovorí Benn je veľmi osobité a odmietnuť použiť ešte aj do angličtiny preložené nemecké slová, by malo sotva liečivý účinok.
Je vágne neetické nechať sa vodiť lesom sem a tam a pritom navrhovať poetickejšie smerovanie veršov … Benn si nevyžaduje “umelecký” preklad.
Skladateľ má pri Bennovi čo robiť, aby uspel. Musí sa prehrýzť zložitou osobnosťou lekára, ktorý je aj básnikom, ale ktorý to sám nevníma ako oddelené disciplíny. Papier aj telo reže rovnakým skalpelom.
Nie je tajomstvom, že vydal vo vlastnom náklade malú knihu poézie a daroval ju priateľom.
Je záhadou, alebo aj nie je, že zakrátko sa vďaka tomu stal slávnym.
Prečo niekto robí takúto prácu?
Človek, ktorý priveľa premýšľa, obvykle nachádza odpovede na otázky, ktoré dáva sám sebe, keď objavuje blízku dušu. Koniec výnimočnej osobnosti je veľká vec. Človek sa k nej neustále vracia, lebo hudba alebo slová blízkych duší dokážu utíšiť bolesť šialencov alebo ľudí trpiacich depresiou.
A ich počet nie je nízky.

Translation: Maros Rovnak