DIAMANDA GALÁS: SCHREI 27
October 12, 2012
Filed under: Translations
Kus Schrei 27 je veľmi násilný v psychologickom zmysle. Keď je človek príliš dlho v izolácii, mimo spoločnosti, s falošnými sľubmi o prepustení, ktoré mu neustále dávajú, aby ho zmiatli, začína pociťovať samovražedné popudy, ktoré sú postupne také silné, že môže celý deň stráviť hľadaním spôsobu ako si vziať život – drôtom, strunou, čímkoľvek.
Ale mučitelia tvrdia a úprimne tomu veria, že samovražda je spôsob týrania AUTORÍT tým, že uniknete osudu, aby ste sa stali obeťou, a to je potupa pre vládu. Je to kacírske.
“Osud horší ako smrť” môžeme pozorovať v táboroch smrti pre vlastizradcov v Grécku, v táboroch v Dachau, ktoré inštitucionalizovali väzňov predtým než inštitucionalizovali Židov, na ostrove Makronisos a v El Ntampe (El Daba), ktoré boli navrhnuté pre najväčších kriminálnikov. Nikdy sa nahlas nehovorilo o strašných plavbách na lodiach, ktoré prevážali trestancov z ich domovov na ostrovy utrpenia, kde sú trestanci s úplavicou celé hodiny natlačení jeden na druhého. Nikdy sa nahlas nehovorilo o veľkom týraní na púštnych ostrovoch, kde sa horúce slnko používalo na mučenie cez deň a studený mesiac v noci.
Veľmi to pripomína situáciu mexických utečencov do Ameriky, ktorých mal (zlí) kojoti – ktorí si zobrali ich peniaze, za to že ich dostanú na lepšie miesto, ale málo im záleží na tom, čo sa s nimi stane – nútia absolvovať pochody smrti. Nie, človek, ktorý nezažil tieto muky NEVIE, aké to je. Píšem tieto veci, pretože som zažila muky, aj keď trochu iné, ale predsa len v mnohom podobné. Toto vyhlásenie by som mohla podpísať krvou.
Áno, my, ktorí môžeme hovoriť, musíme hovoriť za tých, ktorí sú traumatizovaní natoľko, že už samotná zmienka o týraní im spôsobuje záchvaty, nočné mory a dávenie, a nápory hrôzy je u nich možné spustiť tak ľahko, že väčšinou ani nie sú schopní bývať na jednom poschodí s rodinami, ku ktorým sa vrátili, AK sa vôbec vrátili, pretože sú mentálne aj fyzicky celkom rozvrátení. SAMOZREJME, že dostali rakovinu, SAMOZREJME, že po tom všetkom trpia nevyliečiteľnými chorobami.
NEEXISTUJE ROZDIEL MEDZI MYSĽOU A TELOM. PREČO ĽUDIA NAĎALEJ ZOTRVÁVAJÚ VO VIERE V TAKÝ NEZMYSEL? PREČO SVET PRE SVOJE PREŽITIE POTREBUJE LIEKY NA UTÍŠENIE BOLESTI? NIE SÚ LEN PRE TELO. AKÉ MNOŽSTVO TRAUMATIZUJÚCEJ PAMÄTE DOKÁŽE MOZOG POJAŤ BEZ TOHO, ABY EXPLÓDOVAL?
A chudáci za to idú do väzenia. Paródia. Výsmech z ľudstva.
Existuje naivná predstava, že vytvoriť na túto tému film, ktorý nie je dokumentárny, je “umelecká aproximácia” omnoho väčšej bolesti. NAOZAJ? TEN, KTO SI TRÚFA NAPÍSAŤ TÚTO ESEJ POZNÁ HISTÓRIU SKLADATEĽA, KTORÝ SKOMPONOVAL VÝCHODISKOVÚ ČASŤ TOHTO (FILMOVÉHO) DIELA. Nehovorím za pána, ktorý držal kameru, za osobu s nekonečnou schopnosťou empatie, ktorej život je naplnený nekonečnou traumou. Ak som nenapísala vysvetlivky k svojmu životu, je to preto, lebo do toho nikomu nič nie je. Ak vykrikujem otázky späť do tváre vyšetrovateľa, je to preto, lebo na jeho otázky neexistujú odpovede a on aj ja sme si toho vedomí, a konflikt môže pokračovať dovtedy, kým sa nedostavia mdloby alebo smrť. Extrémne situácie spôsobujú extrémne fyzické prejavy: mrazenie, zadrhávanie, záchvaty, rituály obsesívneho správania, kreatívne rituály, ktoré, podobne ako celkové obsesívne správanie, pomáhajú väzňovi zostať nažive, aj keby to bol len každodenný dialóg s pavúkom v cele.
Diamanda Galás, 27. júl 2012
